Bola si prísna. Trestala si nás za všetko. Za známku horšiu ako dvojka, za oneskorený príchod, aj keď to boli len dve-tri minútky, za zle vyčistené topánky, jednoducho dôvod sa vždy našiel. Odmenou bola bitka a zákaz vychádzok. Aby sme sa predsa len dostali von, vymýšľali sme si povinné školské akcie. Vždy si na to prišla. Svojich špehov si mala všade. Zákaz vychádzok predĺžený na mesiace. Boli sme terčom výsmechu. Všetci rovesníci chodili von, do kina, na diskotéky a my sme sedeli doma. A ty si bola hrdá, ako dobre a prísne vychovávaš. Rada si sa tým chválila a tí tupci okolo teba ti závideli také poslušné dcéry. Nevideli, že keď si ma zmlátila pracherom a bila si hlava-nehlava, že som mala celú tvár krvavú od rozbitého nosa. Dôvod: neskorší príchod zo školy a koberce už mali byť vyprášené. Nevideli, že si nás nevedela poláskať, pritúliť, porozprávať sa ako matka s dcérami - okrem skutočne pár svetlých chvíľok, keď si na pár minút bola skutočnou matkou.Nevideli, že naše listy śi prvá čítala ty.Nevideli, že večer sa povinne musel pozerať televízor a všetko muselo byť do siedmej hotové.Nepočuli, že moja staršia sestra bola pre teba len hlupaňa, sprostaňa. Na päť rokov sa mi podarilo vymaniť z tvojich pazúrov a užívať si skutočný život, konečne spoznať samú seba a odpútať sa od strachu. Vrátila som sa už nie ako ustrašená sivá myš, ale ako sebavedomá mladá žena. Sliedila si ďalej, ale ja som sa ťa už nebála. S mojím milovaným sme museli do svadby spávať každý v inej izbe a striehla si, aby ku mne v noci nepreliezol. Taká si bola hrdá, že máš nad nami moc. Nemala si. A nevedela si o tom. Ale takmer sme sa kvôli tebe po roku od nášho sobáša rozviedli. Bývali sme pod jednou strechou. Za ten rok spolužitia si nás obrala o tie najkrajšie chvíle, ktoré sme mali prežívať. Vydržali sme a do nového bytu v novom paneláku sme sa sťahovali ako prví. Nevedeli sme sa dočkať súkromia. Chodila si na kontroly, či je upratané. Nikdy si neprišla zobrať deti, aby si ich pokočikovala, keď boli malé. Zobrala si si dovolenku, keď som sa vrátila z pôrodnice,aby všetci vedeli, aká si obetavá matka. Nik nevidel, že si si doma upratovala a poobede si prišla skontrolovať, či v byte nemám bordel! Vystačili sme si na všetko sami. Áno, sem-tam si postrážila deti, ale museli prísť k vám. Radšej si ostala dlhšie robiť, ako opatrovať vnúčatá. Ale štrikovala si na ne - to mohol každý vidieť. Velila si: vtedy a vtedy sa bude robiť to a to, pôjde sa na návštevu tam a tam a my sme museli skákať!
Až ťa jedného dňa skolila mŕtvica. Ležala si na zemi, mŕtvola. Nedávali žiadnu šancu na prežitie. Prežila si. Ty, ktorá stále opakovala, že dlho žiť nebudeš. Naučila si sa znovu hovoriť aj chodiť. A velila si zasa.Často sme otca nechápali, keď na teba nakričal, veď vedel, že nie si schopná samostatnosti v tom stave. Keď umrel a prešla si do mojej opatery, začali sme ho chápať. Nemal pred tebou úniku. Bola si mu všade v pätách, tak ako mne v našom dome. Nemohla som nič robiť. Všetko ti vadilo! Každý deň rovnaký. Presne na hodiny rozvrhnutý. Urobiť raňajky, zapnúť televízor, urobiť desiatu, obed, presne o tretej kávu, večera. Nezniesla si, aby som robila v záhrade, nezniesla si, keď som varila, piekla, upratovala. Sedela si pred televízorom a zúrila, že tam sedíš sama, aj keď som bola dva metre od teba. Pozerať sme museli to, čo si chcela ty a nezniesla si , keď sme si dovolili čítať. Mali sme kopec cédečiek, ktoré sme nemali kedy počúvať. V našom dome. Stále tie isté vety, dookola to isté. 24 hodín nonstop šesť rokov! Tvoj stav sa zo dňa na deň zhoršoval, za tvojím chrbtom som sa musela hrať na Colomba a nachádzala hovná aj v skrini. Nespali sme, nonstop. Každých päť-desať minút si chodila do spálne, zápalila svetlo a vyžadovala, aby sme ťa išli zakryť. Dostala si ma do stavu, keď som sa bála, že ti ublížim, zaškrtím teba, alebo urobím niečo sebe. Už som nevládala. Psychicky aj fyzicky som bola na samom dne. Dodnes netuším, ako to so mnou moji najbližší vydržali.
Stav sa zhoršil tak, že sme už nevládali. Vybavili sme ti miesto u mníšok. Museli ťa dať na izbu k najťažším prípadom, pretože ostatné klientky sa sťažovali, že sa nič nevyspia. Trieskala si celé noci po posteli a vykrikovala.Tabletky na spanie mali na teba opačný účinok. Nakoniec si už ani na to nemala silu. Ležala si, vlastne ležalo už len tvoje vychudnuté telo. Alzheimer je hrozná sviňa. Urobí z človeka len kosti obalené kožou, posiatou ranami od dlhého ležania a z hlavy vyženie všetko. Chodila som domov so slzami v očiach, nedokázala som sa vyrovnať s tou krutou realitou. Boli ťa pozrieť bývalé kolegyne. Keď videli, čo z teba ostalo, plakali. Stáli tam pri tebe a len plakali. Neležal pred nimi tvrdý generál. Ležalo telo s krásnymi nevädzovomodrými očami - sklenými.
A ja rozmýšľam, či by si ty mňa niekedy bola opatrovala, ak by sa mne niečo stalo. Nikdy si nebola ten typ. Je mi tak veľmi ľúto, ako si trpela, neviem, či si si zaslúžila až taký krutý trest.
Najhoršie zo všetkého je, že teraz už len môžem hovoriť - bola si....
Naberajú šedivosť, takú podobnú mojim sivým dňom. Vytvárajú ostrovčeky v mori. Ach, ako veľmi sa to ponáša na ten môj ostrov, na ktorom žijem s mojimi najmilšími. Obklopená pretvárkou, falšou, nepochopením .....
