Čo mi skutočne nechýba... diel 1.
Áno, je to už 20 rokov. Neskutočne rýchlo všetko ubehlo. Od leta sa sporadicky začali objavovať články a rôzne pojednania o dobe pred a po...
Spomínam aj ja. Spomínam na súdružku vedúcu, ktorej jedinou náplňou práce bolo písanie protokolov zo straníckych porád a zakončovanie myšlienok ďalšiemu politickému kádru - šéfovi politického kabinetu. Áno, aj taká funkcia bola v mojom najbližšom okolí. Súdruhovia nevedeli, kam umiestniť svoj káder, tak vytvorili kabinet. Doteraz skutočne neviem, čo dotyčný robil! Väčšinu dňa presedel pri našej politickej. O čom debatovali toľké hodiny sa už nedozvieme. Niekedy musel súdruh vymyslieť "prednášku" na stranícku schôdzu, alebo dokonca na nejaké stranícke školenie pre nestraníkov a daj sa mi svete, nevedel si vraj zakončiť myšlienky! A tak súdružka politická pomáhala, obtierala sa pritom svojimi prednosťami, zahalenými v špinavých a smradľavých krimplenových šatách o súdruha politického, nahadzovala svoje najsladšie úsmevy a zakončovala.
...V žiadnom prípade nechcem tvrdiť, že súdružky bývali čľompy špinavé! Táto ňou bola! Všetci oprotistojaci sa snažili dodržiavať terajšiu dobre známu intímnu zónu v bankách, ale nepomáhalo. Súdružka sa veľmi rada obtierala, vtierala a jej zatuchnutým a smradľavým dychom deklarovala obsah červených zákonov a iných jej súkromných bludov do nič netušiacej dutiny obetí ...
Skutočnou pracovnou náplňou súdružky politickej, oddelením odložených inžinierov nazývanej aj pi.. komunistická, bola nuda a šírenie strachu. Báli sa jej dokonca aj jej nadriadení, pretože spytovanie svedomia a obhajoba vlastných skutkov na červenom koberčeku nepatrilo k láskyplným a vyhľadávaným rituálom v ich pracovnom živote! A tak súdružka gniavila všetko okolo seba, sťaby ten neskorší valec, pred ktorým ona zaiste upadala do sexuálnych mdlôb.
Valcovala mladých, začínajúcich kolegov, rúbala tak, že íverky sa zapichovali do ich duší horšie ako nepodarená akupunktúra. Prehľadávanie kabeliek a snorenie po najintímnejších skutočnostiach bolo jedným z jej koníčkov. Tehotenská knižka sa ešte ani neohriala v kabelke budúcej matky a ona už zasahovala! Milým, láskyplným hlasom povolala hriešnicu do svojej svätyne (nedokážem nájsť slovo vhodnejšie - myslím že namieste by bolo súdružkyne) a medovým hláskom s ešte sladším úsmevom začalo dohováranie... Hriešnica sa dozvedela, že na celom šírom okolí bude len za kurvu, pretože absencia manžela momentálne sa nachádzajúceho na základnej vojenskej službe ľuďom otvorene napovie, kde by mali hľadať otca 6- týždňového červíčka! Nezabudla medzi rečou pripomenúť, že pracovné miesto jej určite nebudú držať dlhšie ako 6 mesiacov! Nič jej neskôr nebránilo s teatrálnym smradľavým úsmevom prísť na uvítanie nového socialistického občana a dobroprajne podotknúť: "Máte šťastie, že sa podobá na otca!"
Nič jej nebránilo určovať normu, koľko a čoho je potrebné za deň vyprodukovať, aby sa vybraná obeť vraj rentovala našej socialistickej vlasti a nadšene splácala prostriedky do nej vložené! Pri svojich normovacích radovánkach zásadne zabúdala na normu vlastnú! A súdružky podriadené makali , každý deň predkladali výkazy - vlastne vyprodukované stránky a dozvedali sa, že norma by sa ešte dala vylepšiť. Ona si ju vylepšovala pitím kávy.
... A propos káva. Musím uznať, že súdružka politická bola nadmieru sporovlivá osoba. Turka pila zásadne na dvakrát. Aby ste dobre rozumeli - druhý raz si zalievala vylúhovaný spodok kávy. Jedno čajové vrecúško zalievala 5 krát! Hovädziu polievku varila z vody a lyžice bravčovej masti, za pridania nepatrného množstva zeleniny, niekedy postačila aj vegeta. A aby nemíňala veľa na čistiace prostriedky, vaňu zásadne neumývala! Tmavosivý sokel bol názornou ukážkou výšky hladiny životnej úrovne. Poháriky na šnaps boli také zamastené, že stačilo naliať trošku páleného a zahriať ich v rukách a hriatô bolo na stole!...
Áno, súdružka bola aj matkou. Matkou, ktorá nikdy nemusela ostať na OČR-ke s dieťaťom, pretože svokra sa postarala. Súdružka nikdy nepochopila, že deti, navštevujúce detské jasle od svojich šiestich mesiacov, musia zaručene ochorieť. Deti, ktoré cestovali autobusom o 5.15 ráno so svojimi rodičmi, aby títo stihli pracovnú dobu o šiestej! Nie všetkým matkám "bolo umožnené"
pracovať na skrátený pracovný úväzok! Nikdy nepochopila hrôzu matiek, ktoré pri každom zakašľaní svojej ratolesti dobre nešaleli od hrôzy. Na jednej strane z ďalšej choroby svojho dieťaťa, na strane druhej zo strachu , čo bude v práci. Pretože súdružka veľmi rada navštevovala spoločného nadriadeného a sladkými slovami vyhlasovala: "Už zasa obehali známych lekárov, aby mohli byť druhý raz v tomto mesiaci s dieťaťom doma!"
Nechcem sa zmieňovať len o samých negatívach. Súdružka bola skutočne milujúca kolegyňa. Každé ráno sme boli pozvané do svätyne a povinne polhodinku až hodinku sme posedeli (týmto chcem upozorniť, že skutočne sa nie vždy pracovalo. Priateľské debaty, oslavy narodenín, menín, krstiny a čo ja viem všetko bývali taktiež "náplňou práce v časoch "pred". Dokonca niektorí to mávali takmer ako svoju pracovnú náplň a pozor! - neboli to členovia strany. To len pre poriadok, aby si niekto nemyslel, že "zlí" museli byť zákonite LEN červení!)) v družnom rozhovore, počas ktorého sa snažila vypáčiť i tie dvierka, ktoré mali ostať naveky dobre zaklincované. Neprísť znamenalo odpíliť si pod sebou konár. Nič nehovoriť - tiež! Každý deň sme s nádejou čakali, že ochorie, zoberie si dovolenku... Na dovolenku chodila. Veľmi často do Juhoslávie, pretože s vybavovaním potrebných papierov problém nemala (Pre mladých - bolo potrebných zopár podpisov a odobrení od strany a odborov, že pracovník je čestný a oddaný socialistickému zriadeniu a nehrozí, že by sa nevrátil späť!)! Keď sme v zúfalosti siahli k prostriedku najposlednejšiemu - ku gutalaxu - radosti sme sa nedočkali.
Súdruhovia sa len tak mirnixdirnix z niečoho neposrali!
Nechýba mi- každý musel byť zamestnaný, len niektorí pracovali. A dokonca za vyšší plat.
P.S. Vyzerá to tak, že ani teraz sa nepretŕhame! Len si všimnime, koľkí sme počas pracovnej doby na nete ;)
