Čo mi skutočne nechýba - diel 3.

"Choď pre deti ty, pretože ja sa postavím do radu v zelovoci na mandarínky a banány, dobre?"
"Ja dnes nemôžem", počuť na druhom konci. "Máme poradu!"
"Dobre, tak si seď na tej svojej porade!" tresne telefonujúci na druhom konci.
Rozhovory, ktoré boli takmer navlas rovnaké. Hlavne pred Mikulášom a Vianocami. Okrem týchto dvoch sviatkov ľudia zvykli chodievať do sprievodu, alebo jednoducho len tak do ulíc na 1. mája, pretože exotiku inokedy dostať nebolo. A tak sa riešili dilemy - buď si stanem do radu na kilo mandaríniek a kilo banánov - ak si chcel pomaranče, nedostal si mandarínky - alebo pôjdem pre deti do jasieľ/škôlky. Ak si rodič "zastal", často sa stávalo, že sa ho v škôlke už nik "nezastal", keď totálne naštvaná súdružka učiteľka sedela po fajronte s jeho dieťaťom v triede! Dobre, exotické ovocie snáď ani nebolo také životaratujúce, povedali by ste. Môže byť. Len keby to zakázané ovocie nechutilo najviac! Niekedy vypomohli rodičia v dôchodcovskom veku- ale tí tiež dostali len po kile!- a ako ho rozdeliť pre veľkú rodinu?!
Zabudnime na vitamíny, ktoré v dnešných časoch aj tak len rôzne alergie deťom spôsobujú! Čo tak kakao, orechy, čokoláda alebo kokos na pečenie vianočného pečiva? Neverili by ste, akú výhodu sme mali, keď sme deti nemuseli napchávať hnusnými kalorickými koláčikmi! Jeden by sa z toho po... Vlastne ani nie, pretože toaleťák mal konzistenciu poskladaného pauzáku - pre tých mladších:papier rovnajúci sa tomu dnešnému, používanému na pečenie - a niekedy bol dokonca podpultovým tovarom! Nuž behaj v takomto prípade na WC!
Bežné boli rady na detské plienky - pozor, nie tie jednorázové, ale klasické bavlnené, ktoré sa poctivo minimálne 3 mesiace žehlili, či na základné hygienické potreby pre ženy, ktoré by dnes niekto považoval za muzeálny artikel, ale my sme boli rady aj tomu! Lietali sme od šťastia aj bez krídielok!
Bežné boli rady na pracie prostriedky - nie na tie obyčajné, ani novodobé, úplne normálne, ktoré by vyprali úplne normálnu špinu!
Bežné boli rady na bicykle, na detské hry typu Lego, Dostihy a podobné nepotrebné veci....
Spomínam si, ako sa v malých mestách stávalo v "šóroch po tovare" - na topánky, odevy a vlastne na takmer všetko a bralo sa, čo bolo, pretože "milé panie predavačky" už mali vopred určené, kto aký tovar dostane.... (Zabudnite na výber farby, strihu a čojaviemčohoešte podľa dnešných trendy kritérií!). Doktorky, učiteľky, tety z úradov a predavačky iného tovaru mali sortiment zaručený. Obyčajný smrteľník sa od drzej vedúcej predajne dočkal už vo dverách aj takejto vety: "Pre Vás nemáme nič!"
A tak sa často chodievalo na nákupy do baníckych miest - Prievidza, Handlová a Ostrava patrili k najvychytenejším! Samozrejme, ak ste mali peniaze.
Ak sa našinec nedajbože zatúlal v rámci služobnej cesty do Prahy, putoval s dlhým zoznamom vecí, ktoré bolo treba zakúpiť!
Dodnes sa čudujem, že sme sa v tých rokoch nestali vegetariánmi . Kto nemal postavenie a svojho známeho mäsiara, chodil do predajní tohto druhu ako dnes do Tiposu. Uvidíme! Ponižujúce, frustrujúce...
Prežili sme to. Práve tak ako naše deti. Dnes je vraj problém umiestniť dieťa v škôlke. Voľakedy bolo týchto zariadení veľa. A predsa bol problém! Súdruhovia zodpovední za umiestňovanie drobizgu do jasieľ alebo škôlok mali raj na zemi. Tu sa doniesol demižónik slivovice, tam nejaká bankovka v obáločke, alebo iný nedostatkový artikel...
A niektorí plačú a spomínajú ako nám dobre bolo... Neplačem. Spomínam. Nebolo mi dobre. Nebola som predavačka, doktorka, učiteľka, ba ani pumpárka, či kaderníčka. Ani som nemala kamarátky predavačky. Nik moje služby nepotreboval. Prežili sme. Prežila som dokonca vystávanie na maslo, vajíčka i mrazené mäso začiatkom rokov 60. Striedali sme sa so sestrou a starkou v rade. Od piatej ráno. A potom šup do školy! Mali sme na pyžamách natiahnuté tepláky a driemali sme postojačky! Ale hrial nás pocit, že si kúpime aj skvelý jogurt v sklenom pohári, ktorý vtedy ešte chutil ako jogurt! Že si k nemu kúpime čerstvý rožok! A teta v mliekárni nám nejakou plechovou kanvičkou naberie do otlčenej kandličky na mlieko niečo biele, čo sa ešte na mlieko podobalo a aj tak chutilo! Toto bol náš malý raj na zemi!

Každé obdobie v našich životoch má svoje čaro. Pevne verím, že niektoré ponižujúce a deprimujúce momenty zo svojho života pred už nikdy nezažijem....

Inovácia folklóru

Voľakedy sa spievalo:

Vretienko mi padá, ktože mi ho podá?....

Dnes sa zo všetkých strán ozýva:

Počítač mi padá....

Zvyklo sa taktiež nôtiť:

Sedemdesiat sukieň mala, a predsa sa nevydala....

Dnes si bulvár pospevuje:

Sedemdesiat chlapov mala a predsa sa nevydáva ....

Čo mi skutočne nechýba - diel 2.

"Máš ísť do kancelárie predsedu strany!" vraví šéf. Vyplašená letná brigádnička si nechala vysvetliť, kde také niečo nájde a s podlamujúcimi sa kolenami utekala. Tam na ňu čakali dvaja ujovia. Netušila kto sú a čo chcú. Ešte nikdy ich nevidela. Sadla si a počúvala. Počúvala prednášku o tom, aký je svet zlý a skazený, či ona vie a tuší akým nástrahám bude vystavená počas štúdia v zahraničí?! Ako ju budú lákať cudzinci na kávu a potom ju predajú za ťavu - niekde tam u nich doma na trhu! Ako sa nemá stýkať s nikým, kto nepatrí do socialistického tábora, pretože MY sme všade a dozvieme sa o všetkom.Ak chcete doštudovať, dbajte na naše slová.... Sedela tam dve hodiny, poriadne si ani všetko nezapamätala, taká bola zmätená. Nikdy nebola preč z domu a teraz bude odchádzať s ešte väčším strachom! Vypytovali sa, ona odpovedala ako vedela. Nebola naučená klamať. Porozprávala, že strýko sem tam napíše, ale starká každý list spáli... Že s ním nemajú žiadne styky a nikam sa nechystajú. Netušila, kto sú.Keď vyšla von, už ju čakal otec a zatiahol k sebe do kancelárie. U neho boli tí dvaja predtým. Ujovia tajní. Dodnes netuší, čo mu chceli a už sa to ani nedozvie. Nakoniec si myslela, že takto asi navštevovali všetkých, ktorí sa chystali študovať v zahraničí. V septembri sa dozvedela, že neboli za nikým....

O niečo neskôr...

Ako všetci, aj ona si k štipendiu privyrábala počas veľtrhov. Od vidím do nevidím, ale za tie peniažky navyše to stálo! Každý rok sa všetci vracali na svoje veľtržné brigádnicke miestečka. Ona k riaditeľovi expozície. K prenádhernému a múdremu Človekovi. Napriek tomu, že nebol člen strany, zastával takúto dôležitú funkciu. Jeho tajomník bol zasa jeden z tých, ktorí ju celý život zastrašovali. Každý vedel, že je tajný - nebolo to žiadne tajomstvo. Celý deň chodil, snoril, sem tam sa prišiel najesť a porozprávať, "posrandovať". Taký tĺk, ako ho zvykli volať, ale našťastie neškodný. To si len mysleli. Žiaden tajný nemohol byť neškodný. Vtedy to ešte netušila. Bola naivná študentka....

Ešte o niečo neskôr....


"Súdružka, potrebujeme Tvoju pomoc! Často sa stýkaš s cudzincami z kapitalistickej cudziny. Čo keby si sa ich opýtala, čo si myslia o našej krajine? Trochu im "dopomohla" k rozviazaniu jazyka zistila, či nechystajú niečo nekalé voči nášmu zriadeniu?" Sedela už vo svojej kancelárii a nechápala. Na každom rokovaní s cudzincami bol prítomný zástupca strany a ľudia, ktorí boli poverení jednaním. Nikdy nebola v prítomnosti cudzincov sama. Bolo to zakázané! Dokonca keď skončili jednania neskoro , nemohla sa s nimi odviezť ani domov, napriek tomu, že boli ubytovaní v mieste jej bydliska. Vždy musela poprosiť niekoho z kolegov, či by ju neodviezol. Aj napriek tomu, že býval pekných pár kilometrov opačným smerom. Z každého jednania sa písali protokoly, tak o čo im zasa ide?! Počula sa roztraseným hlasom hovoriť: "Ľutujem, ale celkom dobre nerozumiem. Neviem, čo by som mala zistiť. Aké nekalé úmysly? Postavili to tu všetko, prečo by chceli niečo sabotovať? Nedáva mi to logiku! " Dostala čas na rozmyslenie. Ani nemala kedy rozmýšľať! Mala kopec iných starostí. Nie, že by v podvedomí na túto príhodu nemyslela, trápilo ju, prečo si zasa vybrali ju. Prečo stále musí byť niekomu tŕňom v oku?! Keď sa po istom čase súdruhovia vrátili, odpovedala NIE. Neskôr pochopila, že ju len skúšali. Boli to posledné záchvevy moci, ktorá sa postupne rozpadala. Našťastie.

Niektorí tajní boli neutajiteľní. Netajili sa tým. Utajené nám však nadlho ostali tie najväčšie svinstvá.
A to mi je veľmi ľúto.

Čo mi skutočne nechýba... diel 1.

Áno, je to už 20 rokov. Neskutočne rýchlo všetko ubehlo. Od leta sa sporadicky začali objavovať články a rôzne pojednania o dobe pred a po...
Spomínam aj ja. Spomínam na súdružku vedúcu, ktorej jedinou náplňou práce bolo písanie protokolov zo straníckych porád a zakončovanie myšlienok ďalšiemu politickému kádru - šéfovi politického kabinetu. Áno, aj taká funkcia bola v mojom najbližšom okolí. Súdruhovia nevedeli, kam umiestniť svoj káder, tak vytvorili kabinet. Doteraz skutočne neviem, čo dotyčný robil! Väčšinu dňa presedel pri našej politickej. O čom debatovali toľké hodiny sa už nedozvieme. Niekedy musel súdruh vymyslieť "prednášku" na stranícku schôdzu, alebo dokonca na nejaké stranícke školenie pre nestraníkov a daj sa mi svete, nevedel si vraj zakončiť myšlienky! A tak súdružka politická pomáhala, obtierala sa pritom svojimi prednosťami, zahalenými v špinavých a smradľavých krimplenových šatách o súdruha politického, nahadzovala svoje najsladšie úsmevy a zakončovala.

...V žiadnom prípade nechcem tvrdiť, že súdružky bývali čľompy špinavé! Táto ňou bola! Všetci oprotistojaci sa snažili dodržiavať terajšiu dobre známu intímnu zónu v bankách, ale nepomáhalo. Súdružka sa veľmi rada obtierala, vtierala a jej zatuchnutým a smradľavým dychom deklarovala obsah červených zákonov a iných jej súkromných bludov do nič netušiacej dutiny obetí ...

Skutočnou pracovnou náplňou súdružky politickej, oddelením odložených inžinierov nazývanej aj pi.. komunistická, bola nuda a šírenie strachu. Báli sa jej dokonca aj jej nadriadení, pretože spytovanie svedomia a obhajoba vlastných skutkov na červenom koberčeku nepatrilo k láskyplným a vyhľadávaným rituálom v ich pracovnom živote! A tak súdružka gniavila všetko okolo seba, sťaby ten neskorší valec, pred ktorým ona zaiste upadala do sexuálnych mdlôb.
Valcovala mladých, začínajúcich kolegov, rúbala tak, že íverky sa zapichovali do ich duší horšie ako nepodarená akupunktúra. Prehľadávanie kabeliek a snorenie po najintímnejších skutočnostiach bolo jedným z jej koníčkov. Tehotenská knižka sa ešte ani neohriala v kabelke budúcej matky a ona už zasahovala! Milým, láskyplným hlasom povolala hriešnicu do svojej svätyne (nedokážem nájsť slovo vhodnejšie - myslím že namieste by bolo súdružkyne) a medovým hláskom s ešte sladším úsmevom začalo dohováranie... Hriešnica sa dozvedela, že na celom šírom okolí bude len za kurvu, pretože absencia manžela momentálne sa nachádzajúceho na základnej vojenskej službe ľuďom otvorene napovie, kde by mali hľadať otca 6- týždňového červíčka! Nezabudla medzi rečou pripomenúť, že pracovné miesto jej určite nebudú držať dlhšie ako 6 mesiacov! Nič jej neskôr nebránilo s teatrálnym smradľavým úsmevom prísť na uvítanie nového socialistického občana a dobroprajne podotknúť: "Máte šťastie, že sa podobá na otca!"

Nič jej nebránilo určovať normu, koľko a čoho je potrebné za deň vyprodukovať, aby sa vybraná obeť vraj rentovala našej socialistickej vlasti a nadšene splácala prostriedky do nej vložené! Pri svojich normovacích radovánkach zásadne zabúdala na normu vlastnú! A súdružky podriadené makali , každý deň predkladali výkazy - vlastne vyprodukované stránky a dozvedali sa, že norma by sa ešte dala vylepšiť. Ona si ju vylepšovala pitím kávy.

... A propos káva. Musím uznať, že súdružka politická bola nadmieru sporovlivá osoba. Turka pila zásadne na dvakrát. Aby ste dobre rozumeli - druhý raz si zalievala vylúhovaný spodok kávy. Jedno čajové vrecúško zalievala 5 krát! Hovädziu polievku varila z vody a lyžice bravčovej masti, za pridania nepatrného množstva zeleniny, niekedy postačila aj vegeta. A aby nemíňala veľa na čistiace prostriedky, vaňu zásadne neumývala! Tmavosivý sokel bol názornou ukážkou výšky hladiny životnej úrovne. Poháriky na šnaps boli také zamastené, že stačilo naliať trošku páleného a zahriať ich v rukách a hriatô bolo na stole!...

Áno, súdružka bola aj matkou. Matkou, ktorá nikdy nemusela ostať na OČR-ke s dieťaťom, pretože svokra sa postarala. Súdružka nikdy nepochopila, že deti, navštevujúce detské jasle od svojich šiestich mesiacov, musia zaručene ochorieť. Deti, ktoré cestovali autobusom o 5.15 ráno so svojimi rodičmi, aby títo stihli pracovnú dobu o šiestej! Nie všetkým matkám "bolo umožnené"
pracovať na skrátený pracovný úväzok! Nikdy nepochopila hrôzu matiek, ktoré pri každom zakašľaní svojej ratolesti dobre nešaleli od hrôzy. Na jednej strane z ďalšej choroby svojho dieťaťa, na strane druhej zo strachu , čo bude v práci. Pretože súdružka veľmi rada navštevovala spoločného nadriadeného a sladkými slovami vyhlasovala: "Už zasa obehali známych lekárov, aby mohli byť druhý raz v tomto mesiaci s dieťaťom doma!"

Nechcem sa zmieňovať len o samých negatívach. Súdružka bola skutočne milujúca kolegyňa. Každé ráno sme boli pozvané do svätyne a povinne polhodinku až hodinku sme posedeli (týmto chcem upozorniť, že skutočne sa nie vždy pracovalo. Priateľské debaty, oslavy narodenín, menín, krstiny a čo ja viem všetko bývali taktiež "náplňou práce v časoch "pred". Dokonca niektorí to mávali takmer ako svoju pracovnú náplň a pozor! - neboli to členovia strany. To len pre poriadok, aby si niekto nemyslel, že "zlí" museli byť zákonite LEN červení!)) v družnom rozhovore, počas ktorého sa snažila vypáčiť i tie dvierka, ktoré mali ostať naveky dobre zaklincované. Neprísť znamenalo odpíliť si pod sebou konár. Nič nehovoriť - tiež! Každý deň sme s nádejou čakali, že ochorie, zoberie si dovolenku... Na dovolenku chodila. Veľmi často do Juhoslávie, pretože s vybavovaním potrebných papierov problém nemala (Pre mladých - bolo potrebných zopár podpisov a odobrení od strany a odborov, že pracovník je čestný a oddaný socialistickému zriadeniu a nehrozí, že by sa nevrátil späť!)! Keď sme v zúfalosti siahli k prostriedku najposlednejšiemu - ku gutalaxu - radosti sme sa nedočkali.

Súdruhovia sa len tak mirnixdirnix z niečoho neposrali!

Nechýba mi- každý musel byť zamestnaný, len niektorí pracovali. A dokonca za vyšší plat.

P.S. Vyzerá to tak, že ani teraz sa nepretŕhame! Len si všimnime, koľkí sme počas pracovnej doby na nete ;)

Prečo sa hanbíme?

Príbeh č. 1:
Už dlhšie mala dojem, že si v pravom prsníku cíti malú hrčku. Nezdôverila sa s tým nikomu, ešte by ju vysmiali, že sa príliš pozoruje. Jedného dňa musela ísť na povinnú prehliadku, ktorá zahrňovala aj návštevu gynekológa. Až tam sa priznala so svojím podozrením. Skončilo to najhoršie, ako len mohlo. Najskôr prišla o obidva prsníky. Neskôr aj o manžela. Nevyrovnal sa s tým. Nedokázal sa pozerať na "zohyzdenú" ženu!Je tomu tak už vyše 20 rokov. Na jednej strane sa ukľudnila, že žije, aj keď bez prsníkov. Na strane druhej nevie zabudnúť na najsilnejšiu bolesť svojho života.

Príbeh č. 2:
Manželmi boli vyše desať rokov. Podstúpili asi všetko, čo sa dalo, len aby aj oni mali vytúžené dieťa.Nič nepomohlo. Jej zdravotný stav bol nezlúčiteľný s graviditou. Po dlhom váhaní si osvojili chlapčeka. Mal 5 rokov, nedokázal sa pýtať na potrebu, nevedel riadne hovoriť, nepoznal hrnce, kuchyňu a ani skutočný život. Dali mu domov a život plný lásky. Jej zdravotný stav sa neustále zhoršoval až nakoniec prišla o jednu nohu. Neskôr aj druhú a o krátku chvíľu opustila tých, ktorí ju s láskou vozili na vozíčku a vracali jej všetku starostlivosť. Nikdy sa za jej nemoc a stav nehanbili.

Príbeh č.3:
Dieťa prišlo v jej živote príliš zavčasu. Ešte sa chcela zabávať, užívať si. On tiež. Rozvod nenechal na seba dlho čakať. Našla si iného, ale deti už nikdy nechcela. Milšie jej boli psíky. Syna vychovávali starí rodičia, ktorí jeho výchovu čoraz častejšie nezvládali. Keď ju prosili o pomoc, hodila im peniaze a tým bolo všetko odbavené. Už dávno všetci vedeli, že chlapec fetuje. Niekoľkokrát ho ratovali v nemocnici. Lekári im odporúčali liečenie. Nik z rodiny s tým nesúhlasil. "Taká hanba!" Vtedy sa dokonca aj "matka" na chvíľu zahrala na matku a kategoricky vyhlásila: NIE! Čo o nej budú známi hovoriť?! Akoby sa o svojho syna dosť nestarala?!
Keď ho našli sfetovaného a bez známok života, obviňovali v hlasných nárekoch všetkých dookola....

Príbeh č. 4:
Žili na dedine. On vysokoškolsky vzdelaný, ona "obyčajné" dievča so strednou školou. Väčšinou pracovala ako predavačka, pretože v okolí nemohla nájsť adekvátnejšie zamestnanie. Časom si kolegovia začínali všímať jej "divné" správanie. Niekedy za celú pracovnú dobu neprehovorila ani slovka, prácu vykonávala ako robot. Inokedy bola mimoriadne zhovorčivá, priam im chvíľami liezla na nervy. Boli aj dni, keď neurobila nič! Apaticky niekde stála, duchom neprítomná, alebo potichučky sedela v kúte. Samozrejme, že jej to nemohli trpieť, nemohli za ňu ťahať dlhodobo. Upozornili manžela. Dočkali sa nadávok a neskôr aj vyhrážania. Nakoniec ju jedna kolegyňa, ktorá s ňou mala najbližší vzťah, prehovorila, aby spolu zašli k lekárovi. Nasledovala hospitalizácia na psychiatrii. Z domu prichádzali návštevy len sporadicky a aj tie jej zdravotný stav len zhoršovali. Keby nie kolegov, ani by nevedela, že okolo seba má niekoho, komu na nej záleží. Jej najbližší , včítane rodičov, sa hanbili. Otec dcéry náležite vyškolil - matka je blázon ! Jej stav sa výrazne nezlepšuje. Ak berie tabletky, je na tom celkovo dobre. Lenže v tej dusnej domácej atmosfére, zavalená robotou navyše - aby nemala čas myslieť na sprostosti - niekedy na ne zabudne a znovu a znovu sa vracia do nemocnice. S pocitom, že je na svete sama. Tí, ktorých najviac miluje, sa za ňu hanbia...

Štyri naoko veľmi odlišné, ale v podstate rovnaké prípady. Prípady, ktoré spojuje nemoc. Nemoc, za ktorú si ľudia často sami nemôžu. Ich najbližší by ich mali podržať. Zaujímavé, že pokiaľ ide o "banálne" ochorenia, nezvyknú sa najbližší hanbiť. Dokonca ani odrezané končatiny nevadia. Prečo sa potom hanbíme za psychické ochorenia? Nie je nemoc ako nemoc? Prečo sa nehanbíme, ak naši najbližší dostanú rakovinu, cukrovku alebo infarkt? Vtedy ich dokonca ľutujeme a pomáhame ako sa dá. Prečo sa takto nesprávame v situáciách, kde je potrebná hlavne pomoc, pochopenie a liečenie? Prečo sa doma hanbíme za alkoholikov, narkomanov, kleptomanov, za svojich psychicky nemocných príbuzných?
Prečo sa tak isto nehanbíme za členov rodiny, ktorí sa dopracovali k rôznym závažným ochoreniam svojím nezdravým štýlom života?!

Raz mi niekto povedal, že človek si nikdy nemá ubližovať sám, pretože sa vždy nájde niekto, kto to urobí za neho.

Aj tak sa dá prilepšiť

Napriek smútku a pocitu nespravodlivosti som rozčúlená a zhnusená....

Pacientku viezli na CT-čko, pretože všetky príznaky poukazovali na mozgovú príhodu... Doviezli ju späť a ona si v tom úbohom stave po nejakej dobe dokázala uvedomiť, že jej niečo chýba. Nie, rozprávať už nevedela, len rukami ukazovala na uši. Neboleli ju. Chýbali jej v nich náušnice.

Kamarátka pacientky ich našla vo vrecku sanitárky...

Ja viem, že platy v nemocniciach sú nízke a tento druh personálu ich má ešte nižšie. Ale prilepšovať si týmto spôsobom?!

Nemám slov...

Zlý architekt

Tak jej nakreslil dom. Nespýtal sa, ako by si ho predstavovala,napriek tomu, že sa v architektúre vyznala lepšie ako On. Bol nekompromisný a presadil si svoje. Chodbu do zimnej záhrady naprojektoval príliš malú a miesta mal neúrekom. A tak zostala stáť na jej prahu a už nebola schopná vnímať jej krásu.

Verím, že sa napriek tomu dostala do tej najkrajšej záhrady - rajskej.

Hanka, uži si aspoň túto.....

Tig Hague: Zóna 22

Mnohí ste ju už snáď aj čítali, alebo čosi počuli.
Obsah je dostatočne známy. Chcela by som túto knihu odporučiť hlavne mladým ľuďom, ktorí si ešte vo svojej naivite ( skutočne to nemyslím pejoratívne, my sme tiež boli v tom istom veku naivní a všetko sme vedeli najlepšie!) nedomyslia následky svojich činov. Kde je pre jedného pár gramov trávy ešte pre vlastnú potrebu, môže byť inde dôvodom pre stratu slobody.
Slobodu síce mnohí strácame aj v prípade rôznych našich závislostí, ale jej strata určite nie je taká neľútostná (ak si odmyslíme skutočne ťažké návykové stavy), ako pomery vo väznici, do ktorej sa dostal autor knihy. Keď som sa snažila predstaviť si opisované podmienky, priznám sa, že moja obrazotvornosť je na veľmi zlej úrovni. Doteraz neviem pochopiť, ako to môže niekto prežiť?! Je mi divné, že autor nedostal dyzentériu, že sa nezbláznil?! Pretože ja by som sa zbláznila už len z toho, že by som bola zatvorená! Zatvorená v špinavom priestore. Áno, mnohí môžete namietať, že tí, ktorí sa do väzenia dostanú, si ani nič iné nezaslúžia! Súhlasím. Predstavme si však tých, ktorí sa do väzenia dostanú akosi "náhodou", následkom nepriaznivej situácie alebo dokonca nevinne! Predstavte si situáciu, že sa na vás akosi pozabudne a vy môžete sedieť dlhé roky... bez toho, aby sa k vám "strážcovia vášho dobra" správali ako k človeku.
Určite si človek z vyspelej západnej civilizácie nikdy nepredstavuje a ani nedokáže predstaviť skutočné pomery v krajine, ktorá bola roky gniavená neúprosným režimom prikázaného poslúchania. Vyrastal v inom prostredí a návštevy takýchto krajín mu pripadajú ako exotická dovolenka, pokiaľ ho neprekvapí neľútostná realita.

Kniha síce nepatrí do "veľkej" literatúry, ale prečítať sa oplatí. A ak máte pubertálne deti, dajte im ju a rozprávajte sa s nimi o nej.

Bojovníci proti kríze

Je veľmi "in" nadávať obéznym ľuďom a vykrikovať im koľko nás ich nezdravý život stojí...

Viete, že oni sú vlastne tí najlepší bojovníci proti kríze?
Veľa skonzumujú, potrebujú viac látky na oblečenie, ba dokonca si vraj i dve letenky budú musieť kupovať!
A čo by asi lekári robili? Zo smotánky do smotánky alebo poslanecké lavice drať?!


V dnešnej dobe boja proti kríze ostáva už len zvolať: Obezite zdar!

Amélie Nothomb: Catilinaria

Belgickú spisovateľku Nothomb
považujú niektorí kritici dokonca za grafomanku. Ja ju mám za osobu, ktorá písať vie. Prečítala som tri jej knihy: Metafyzika trubíc
V ohromení a strachu a pred chvíľou Catilinaria.

Predstavte si, že si na penzii konečne kúpite dom, ktorý je pre vás tým vysnívaným Domom, v ktorom si konečne budete užívať samotu a prítomnosť vám najdrahšej osoby. Šťastní Emil (penzionovaný gymnaziálny učiteľ latinčiny a gréčtiny) a Juliette Hazelovci ho konečne objavili a s veľkými očakávaniami sa nasťahovali. Oproti za riekou ďalší dom - pocit dokonalej samoty zavŕšený - v ktorom býva dedinský lekár. Nádherná príroda a hlavne ticho a samota.
Toto všetko platí, ale len do štvrtej popoludní, keď s absolútnou presnosťou chodí na svoju kávičku a dvojhodinovú návštevu sused spoza rieky - lekár. Predstavte si, že deň čo deň vám trieska na dvere ozruta, ktorá na návšteve neprehovorí, nanajvýš - áno a nie - a aj na takúto odpoveď potrebuje asi 15 sekúnd! Nedá sa lekára nevpustiť do domu. Vyvalil by dvere! Táto návštevná invázia postupne odkrýva temné stránky manželského páru. Páru, ktorý sa pozná takmer 60 rokov, kde Juliette predstavuje pre svojho manžela nielen manželku, priateľku, ale aj dcéru a sestru. Pár, ktorý nikdy nemal deti, priateľov. Pár, ktorý si navzájom stačil. Pár, ktorý je šťastný, keď môže jeden vedľa druhého šťastne a láskyplne mlčať....
V pocite nešťastia a ohrozenia vlastných hodnôt zrejme urobíme čokoľvek, aby sme sa zachránili. Emile si myslí, že svojimi posmeškami, iróniou a kritikou hosťa vypudí. Musí ho vypudiť, pretože Juliette ihneď ľahko ochorie, keď sa v jej najbližšom okolí vyskytnú disharmónie.
Vrcholom je návšteva lekára, keď na pozvanie Hazelovcov, privedie svoju manželku. Obrovské monštrum, ktoré Emile nazve cysta, a ktoré zo seba vydáva neartikulované zvuky. Jediné zrozumiteľné slovo bolo polievka - keď chcela čokoládový krém.
A zrazu sa začne dej odvíjať smerom, ktorý by sme mu nikdy nepripísali. Emil, ako vzdelaný muž, premýšľa príliš veľa. O sebe, o živote, o svete. Zdevastovaný každodenným návštevným rituálom s hrôzou zisťuje, že zlo sa šíri ako plyn. Neviditeľne, ale dostane sa všade. A dostáva sa aj k nemu , odkrývajúc jeho temnú stránku, jeho nočného Mr.Hyde(a).
Nie, neprezradím, kto je Catilina a kto Cicero v tomto príbehu. Prezradím len jedno, na základe citátu z knihy:
..."spoznajte sami seba a sprotivíte sa sami sebe."

Stratená....

Pravidelne sa stretávame. Ona, moja bývalá učiteľka písania, momentálne vo veku niečo okolo osemdesiatky. Pred veľa rokmi nás mala naučiť krásne písať. Nie vždy a nie všetkým sa na jej hodinách darilo. Strácali sme sa a tápali pri správnom sklone a tvare písmeniek. Keď nebola spokojná, chytila žiačikovi do prstov zozadu krk a buď ním kývala zo strany na stranu, alebo mu jednoducho hlavu obila o lavicu. To "kyvadlo" bolelo viac. Mala špeciálny grif a presne stanovené miesta na krku. Keď bol žiačik v tomto zveráku, nemohol kričať, plakať, len čakať kedy konečne povolí a on bude plakať dvakrát. Raz po zveráku - od bolesti a druhý krát doma za päťku!
Zrazu som mala pred očami pani, ktorá sa vystrašene motala po parkovisku, krúžila okolo dverí do obchodu, pobehovala sem a tam. Oči ako splašená, vystrašená srnka. Takéto oči sme mávali aj my pred jej hodinami.
Nie, nechytila som ju zozadu za krk. Pomohla som jej nájsť cestu domov.
Stratenej a tápajúcej.
Ona nás mala naučiť pekne písať. My ju už cestu domov nenaučíme.

Ľudský virvar

A tu sú ďalšie pozorovania z viedenských víkendových ulíc. Evidentne si ľudia vychutnávali krásny slnečný deň, posedávali v kaviarničkách, alebo "piknikovali" na ešte stále krásne zelených trávnikoch v parkoch. Bol to deň ako stvorený na také sladké nič nerobenie, užívanie si voľna , stretávanie nových ľudí a zaujímavých zážitkov.
Klaun, ktorý sa nechcel dať fotiť, skrúcal sa, vykrúcal, ale nakoniec ho Maličký predsa dostal!

Trochu nostalgický pohľad na hračky nedávno minulé.


Jedna z nespočetných živých sôch toho dňa.

Unavený mladík, využívajúci chvíľku voľna, kým nenastúpi ďalšia várka turistov.



??? Hm, aká je odpoveď?


Kto vie, aký je pomer Viedenčanov a turistov na víkendových uliciach?

Každopádne pomer dobrej nálady bol v prevahe!

Medzi stenami

tento film
sa u nás premieta v rámci Projektu 100. Film bez hudby. Prázdna trieda vyzerá úboho. Stoličky a stoly ostali tak, ako ich v rýchlosti opustili jej žiaci. Ticho. A my tiež ticho sedíme a pokúšame sa usporiadať si práve videné. Stoly a stoličky je možné uložiť na poriadok za pár minút. Usporiadať myšlienky a pocity nie.
Strávili sme dve hodiny v triede pestrej ako jeseň, práve sa rozvíjajúca do svojej najkrajšej farebnosti. V triede poskladanej z mnohých národností, žijúcich na jednom z parížskych predmestí. Kvôli takmer dokumentárnej kamere sme sa stali jej súčasťou. Sme svedkami stretu rôznych kultúr a temperamentov. Boli sme v škole, v ktorej učitelia dlho nevydržia, ale napriek tomu sa snažia dosiahnuť výsledky a bojovať o svojich žiakov. V škole, pre ktorú je snáď príznačná veta zo začiatku filmu, keď sa kolegovia navzájom predstavovali :" Som viac učiteľom násobilky ako matematiky", ale ľahostajnosť sa tu neudomácnila.
Stretávame sa s triednym učiteľom, ktorého hrá autor scenára. Obidvaja jeho rodičia pracovali celý život ako učitelia a celú predlohu filmu prediskutoval s nimi.
Tento vynikajúci, ale nie bezchybný učiteľ bojuje každý deň s disciplínou v triede, s nechuťou žiakov niečo sa naučiť, ale zároveň je otvorený dialógu, ktorý sa však musí niesť v mantineloch slušnosti a určitých pravidiel. Odpovedá dokonca aj na všetečnú otázku, či je alebo nie je na mužov. Vysvetľuje - pre nás úplne základné pojmy, akým je napríklad slovo šťavnatý , povzbudzuje, motivuje, ale aj stráca nervy.Sme svedkami mnohých prekérnych situácií, kde je rovnováha pomeru síl učiteľ-žiak na veľmi tenkom ľade. Zažívame vymoženosti demokracie, keď sa zástupcovia študentov zúčastňujú klasifikačnej porady. Pomedzi svoje chichoty si zapíšu len to, čo chcú a keďže viacerým veciam v ich veku nie sú schopní porozumieť, je interpretácia úplne opačná. Zlé pochopenie má za následok nie celkom kóšer situáciu.
Počas celého filmu sa pohybujeme medzi stenami triedy. Triedy, ktorú by mnohí učitelia nezvládli a ani v nej nechceli učiť. Pretože vyučovanie v nej je každodenný boj a nik z jej aktérov netuší, čo ho čaká nasledujúci deň a kto z nich bude "víťazom". Ide o dobre odvedenú prácu a o film, ktorý by si mali pozrieť tak študenti a ich rodičia, ako aj učitelia. Je to film, ktorý sa na nič nehrá. Film ktorý prináša každodenné situácie také, aké skutočne sú!

Úplne na záver - zarazilo ma vysvetľovanie slova Rakúšanka. Rakúsko je krajina v Európe. Poznáte nejakú jej známu osobnosť ? Niekto si spomenul na Mozarta. Učiteľ zhrnul vysvetlenie pojmu Rakúska: Je to malá krajina v Európe a keby zmizla, ani si to nik nevšimne! Tak sa ani my ďalej týmto slovom zaoberať nebudeme!

Zákerný Alzheimer

23.9. priniesla čt2 reláciu o Alzheimerovej demencii. Okrem iného sa hovorilo o tom, že ľudia o tejto nemoci vedia veľmi málo alebo nič. Neviem, či sa v Čechách robí nejaká osveta v tomto smere, ale na Slovensku sa o Alzheimerovi ľudia väčšinou niečo dozvedia, keď je už niekto z ich najbližších postihnutý. Ak majú šťastie na ochotného lekára, ktorý im niečo vysvetlí.
My sme dlho netušili, čo je s matkou. Keďže bola celý život "herečka", podozrievali sme ju, že nám hrá divadlo. Ona bola rada stredobodom záujmu. Nerozoznali sme, že keď zrazu v našej prítomnosti nedokázala vykročiť, že to nehrá, ale je to nemoc.
Ľudia si s Alzheimerom spájajú väčšinou len také to nevinné zabúdanie , pretože v spoločnosti stále pretrváva názor, že zabúdanie, ktoré okrem iného je jedným z hlavných príznakov ochorenia, je súčasťou starnutia a teda prvé príznaky demencie postihnutí pacienti a ich najbližší príbuzní častokrát ignorujú. Potom sa stáva, že pacient, prípadne jeho okolie vyhľadá odbornú pomoc psychiatrov až v priebehu vyššieho štádia ochorenia, a tak je skomplikovaná účinnosť liečby.
U nás to bolo napríklad skomplikované aj tým, že ťažkosť reči a komolenie slov boli už príznakom prekonanej mozgovej príhody. Ale keď nastalo obdobie, že si nepamätala manžela,nevedela kto sú jej najbližší príbuzní, začali sme niečo šípiť. Zle je, keď postihnutý sedí na svojej posteli a netuší, že sa má ísť najesť, keď hygiena je veľká neznáma, zle je, keď nevie prehĺtať. Najhoršie je, keď vás už nespoznáva. Áno, dostali sme lieky, ale na stupeň postihnutia mozgu už nestačili. Primár nás vystríhal, čo nás bude čakať, dokonca mi dal prečítať veľmi odbornú literatúru. Neverili sme, že posledné fázy tejto zákernej choroby sú také nedôstojné....
Všímajte si preto svojich rodičov, manželov, manželky, blízkych príbuzných a neberte prvé vážnejšie príznaky zabúdania na ľahkú váhu. Nemyslite si, že doma hravo zvládnete opateru takto nemocného príbuzného. Kto nezažil, nevie si predstaviť. Skutočne.A pamätajte na to, že zariadení so skutočne kvalitnou opaterou je u nás ako šafránu a pribúdajúcich prípadov demencie Alzheimerovho typu ako buriny.....
Uvidíme, kedy sa naša spoločnosť prebudí a začne s osvetou a hlavne budovaním potrebných zariadení. Ak v nich vôbec bude niekto ochotný pracovať.
Bojím sa dňa, keď začnem desiť mojich najbližších....

P.S. Viete vôbec niečo o demencii alzheimerovho typu? Robíte niečo , aby ste trénovali mozog?

Chcem ísť do cirkusu!!!

Neviem, koľkí z vás postrehli, že vo viedenskej Albertine sa po výstave skvostov Van Gogha otvorila 11.9. výstava nová . Impresionizmus. Silný zážitok! S maličkého priateľkou sme obdivovali úžasnú techniku malieb a od niektorých obrazov sme sa dlho nevedeli odtrhnúť. Je veľmi zaujímavé zblízka špiónovať, ako dosiahol ten ktorý maliar zaujímavý detail, ktorý na obraze zdiaľky okamžite zaujme.
Počasie bolo krásne babskojesenné, tak sme sa prechádzali Viedňou a užívali si ruch veľkomesta. Raz do roka nám horalom a horalkám celkom dobre padne vidieť pouličný virvar. Netušili sme, že vírusy, ktoré sa na nás museli nalepiť vo výstavných priestoroch, nevyvetráme a viedenské povyrazenie nás skolí!
Prichádzajúc k radnici sme objavili cirkusový stan. V cirkuse som nebola pekných pár rokov. Naposledy asi počas VŠ štúdia. Ale viac si spomínam na cirkus, ktorý v jeden rok stál pri našej škole a ja puberťáčka som sa zaľúbila do krásneho blonďáka vystupujúceho pod menom Adonis. Kolená sa mi podlamovali, keď som ho cez plot zazrela a domov som sa vracala s poriadnym časovým sklzom! Výhodou bolo, že matka mi nemohla zakázať chodiť do školy! Najradšej by som s ním bola odišla kamsi ďaleko - ale to asi poznáte viacerí :)
Priznám, spočiatku sa mi zdalo divné, postaviť šapitó rovno pred radnicou. Neviem, či zámerom bolo naznačiť, že aj na radnici ide o jeden veľký cirkus, alebo prilákať viac ľudí? ;)

Už viete, že sme bez fotoaparátu, tak s "láskavým" zvolením maličkého použijem fotky jeho. Niektoré veci som si dala odfotiť ja, niektoré zaujali jeho.



Maringotky boli prekrásne a veľmi zaujímavé.










Dali si záležať na každom detaile.




A tu je symbióza radnice a cirkusu....


Tak čo, kúpime lístky?