Pľúca nebies, dýchajúce, rozpínajúce sa. Dýchajú aj za nás?
Snáď. Kým ich neprepichne "sonda"....
Vtedy im nebesá postavia kríž na mieste ich skonu.
A vypustia z fľaše džina.
Ten pohltí všetko zlo.
A pohodí ho ako zdochlinu čakajúcim supom.....
Príbeh jedného predletného popoludnia.....
Je to presne rok, ako odišla. Odišla navždy, nie ako predtým, že odišla len naoko. Aké to je, zameniť smrť za života za tú skutočnú?
Vždy sa "vyhrážala", že ona tu dlho nebude.... 80 je tak akurát. Keď jej zubatá búchala na dvere, držala sa zrazu života. Chytila ho do rúk a nechcela pustiť.
Otvoriť jej ruky, ovládané silným kŕčom, bol problém. Tak ako bol pre ňu problém otvoriť svoje srdce. Nik z nás nevedel, čo v ňom mala.
Celý jej život bol jeden veľký problém. Držala nás všetkých vo svojich rukách. Pevne.
A to si snáď pamätala ešte aj vtedy, keď si už nepamätala nič. Ostala jej pamäť v jej pevných rukách..... Rokmi sa z trestajúcich chceli začať meniť na láskajúce. Už bolo neskoro.
Milujem ju. Kúpili sme ju rok po tom, ako náš starý dom. Dokonca bola presadená z pôvodného miesta inam a prežila. Na Vianoce slúži ako vonkajší vianočný stromček. Jej šišky zďaleka vyzerajú čierne....
Má prekrásne krátke a silné ihličie....
detail zaujímavo tmavofialovomodro sfarbených šišiek
a takto v skutočnosti vyzerajú.
Každý rok sa z nich vytešujeme ako malé deti... :)
Dnes prepustili z väzenia Václava Fedáka.
http://liptov.sme.sk/c/4903001/z-vazenia-prepustili-aktera-leopoldovskej-vzbury.html
Som zvedavá, koľké televízie prinesú rozhovor. Očakávali ho ako veľkú celebritu. Honička za senzáciami skutočne nepozná miery! Dožijeme sa časov, keď budú takýchto grázlov dávať v Smotánke a iných reláciách s maximálnou sledovanosťou?
Bude národ spolu s ním plakať nad jeho nevinnou a hľadať pre neho pracovné miesto, keď si toho určite veľa vytrpel za vertikálnymi železami?! Alebo sa natočí nová reality show?
Je mi z toho nanič!
Skutočne nestačila noticka v novinách, že bol prepustený?!
Kamideš, kdesibolsynak? Vety, ktoré ma vo vynikajúcom románe maďarského autora privádzali takmer do šialenstva. Do šialenstva vyvolaného spomienkami na matku vlastnú, tiež "herečku", ale oproti tej knižnej amatérku....
Román rozprávaný synom známej herečky a bratom, dvojčaťom - Andorom Weérom. Synom , ktorému matka - bývalá známa a excentrická herečka - ničila a zničila život. Autor svoj strhujúci životný príbeh nepodáva rovnočiaro, ale postupne sa dozvedáme o pekle v tejto rodine, o ich súkromnej dráme, ktorá však nekončí smrťou matky. Ten, kto prežil život v tejto rodine, nemôže vybudovať svoj normálny život. Je príliš ťažko a trvalo postihnutý jeho chorobami a citovou invaliditou.
Matka, Rebeka Weérova, sa vypracuje na divu maďarskej divadelnej scény, zameranú na svoje ego a striedanie milencov. Pri budovaní svojich úspechov zabúda na svoje dvojičky - Andora a Juditu - tak ako zabúdame svoje dáždniky v električke. Sú pre ňu len ťaživým príveskom. Andor sa v detstve začne hrať na slepého, aby si vynútil matkinu pozornosť a Judita ju ignoruje a uzatvára sa do svojho husľového sveta. Neskôr hľadá aj Andor útočište v písaní. Judita jedného dňa využíva príležitosť a nevráti sa zo zahraničného koncertu. Matka, ktorá myslí len na svoj prospech a bojí sa o svoju kariéru, necháva dcéru pochovať. Nie, v truhle neleží dcéra, ale všetky jej veci. Oficiálne ju vyhlasuje za mŕtvu! Pretože svoju kariéru nechce ukončiť vo vedľajších úlohách. Jedného dňa sa rozhodne z divadla utiecť. V kostýme Kleopatry. A doma zvedie chlácholiaceho syna k súloži....
Od dňa pochovania vlastnej živej dcéry sa viac neukáže na verejnosti. Žije zavretá medzi štyrmi múrami, dvere zaistené nespočetnými zámkami a reťazami. Judita po svojom "pohrebe" nedá o sebe už nikdy vedieť, len pravidelne posiela peniaze. Andor, aby potešil matku, píše za Juditu pohľadnice. Vždy zistí, kto z jeho známych vycestuje do zahraničia a pošle po nich listy alebo pohľadnice. Až oveľa neskôr, na podnet Andorovej milenky, sa dozvedáme, čo sa s Juditou stalo.
Život matky a syna v jednom byte sa čím ďalej tým viac podobá na zlý sen. 15 ročné dobrovoľné vyhnanstvo vo vlastnom byte, každodenne sa opakujúce rituály a neskôr výčitky - kamideš a kdesibolsynak - vyhrážanie, a vzájomná závislosť. Chorý vzťah dvoch ľudí, ktorí sú navzájom na seba odkázaní. Syn-spisovateľ sa pokúša vymaniť z ťaživej domácej atmosféry svojimi až príliš častými návštevami putiky, striedaním lások najednunoc a nakoniec končí v náručí milovanej Eszter Fehérovej. Jeho duševný život je však natoľko narušený, že spoločne s tyranstvom jeho matky vzniká pevný blok, ktorý mu bráni v normálnom a zdravom vzťahu. Keď k tomu pridáme pohnutý príbeh Eszter, o ktorom sa dlho nemôžeme nič dozvedieť, pretože sa snaží urobiť hrubú čiaru za svojou minulosťou, ani sa nedivíme kvalite vzťahu.
V rozprávaní stále narážame na zákutia, z ktorých na nás vytrysknú staré hriechy ľudí zo socialistickej minulosti Kádárovej éry. Éry, ktorá doháňala ľudí k činom nepochopiteľným a nepochopeným, ale autorom veľmi brilantne podaným.
Na konci románu čítame:
"Samozrejme,že sa bojím. No kým sa kachľová pec poriadne rozkúri, ešte budem mať nejaké ľudské črty. Aj keby som sedel vonku, povedzme na dvore domu pri jazere, kdesi pánubohu za chrbtom, aj vtedy by som mohol napísať len to, že jediné, čo ma napĺňa údivom, je hviezdne nebo nado mnou. A to je ešte veľmi málo."
Je skutočne v inom svete, tam niekde vo hviezdach, lepší život pre ľudí, ktorí si vytrpeli už za života svoje muky? Majú nádej na lepší život, tak ako sa im jej dostalo po zmene režimu v Maďarsku? Je možné takýto život ešte zmeniť?
Príliš veľa spojitosti som v tejto knihe našla s mojou milovanou Elfriede Jelinek. Problém matky a dcéry, matky a syna. Problém môj a mojej matky. Patológia vzťahov. Väzby, každodenný rituál, opakovanie tých istých viet, závislosť, (prena)sledovanie....
Pokoj je kniha,ktorú sa oplatí vziať do rúk,ale je to kniha, ktorá v človeku zanechá príliš veľký nepokoj....
Pri čakaní na košickom letisku som si nechtiac spomenula na svoju pubertu a moje časté nemoci. Naša dorastová lekárka, ktorá zásadne preferovala dorastencov a urobila ich chorými na požiadanie, neznášala, ak sa jej skutočne choré a vysokohorúčkové dorastenky opierali o stenu alebo nedajbože o stôl.
"To nevládzeš stáť?!"
(No stoj ešte na vlastných, keď si si v čakárni s nejakou 39-kou odstála neraz aj tri hodinky!)
Z mnohých požičovní áut ma zaujala práve Hertz (okrem väčšieho počtu personálu tamojšieho letiska ako cestujúcich).
Na skle visela tabuľka:
NEOPIERAJTE SA O PULT!
alebo len čisté zlodejstvo?
Bola raz jedna minizóna s novopostavenými vilkami a novozaloženými záhradkami. Žiadne veľké plochy, ako by ste po vzore známych milionárskych parciel snáď očakávali. Majitelia prišli poobede domov a šup ho skrášľovať svoje pozemky.
Najprv mizli z garáží kosačky, v záhrade zabudnuté kliešte a iné potrebné náčinie. Podozrievali sa obyvatelia starších domov, ktorí sa k novým majiteľom katalógových domov správali dosť nevraživo. Majitelia si zvykli a prestali "zabúdať" nožnice na strihanie živého plota na jeho vnútornej strane .
Najnovšími slovenskými "hrátkami" sú už ale dosť znechutení. Privezú si nakúpené stromčeky a rôzne tvarované solitéry a ráno sa len smutne pozerajú na prázdne jamy.
Niektorí už prišli aj o solárne záhradné svietidlá....
V blízkom okolí vznikajú nové malé záhradníctva ponúkajúce stromčeky a iné záhradné rastlinstvo za bezkonkurenčne nízke ceny....
Vošiel do reštaurácie s mobilom na uchu.
Mladý muž.
Neodtrhol ho od ucha ani pri objednávaní jedla, dokonca ani pri samotnom jedení. V jednom kuse telefonoval. Sedeli sme tam vyše hodiny. Stále telefonoval. Čakal na jedlo, telefonoval. Jedol a telefonoval. Platil a telefonoval.
Musel mať asi veľa voľných minút.
Len tak ma napadlo,
či telefonuje aj pri sexe....
Halušiek sme mali natlačených v hlave dosť, ba aj tých veľa hláv na 1m2, tak sme sa pobrali trochu okukať okolie....
Nádherná stará kaplnka v Tureckej
Chalúpka, ktorá svojou jednoduchosťou a upravenosťou lákala mnohých fotografovaniachtivých...
A ďalšia, zateplená na prírodný spôsob
Starohorský, pôvodne gotický kostolo Navštívenia Panny Márie z roku 1499, ktorý bol v roku 1722 prestavaný do barokového štýlu, v roku 1850 klasicisticky upravený.
Pobrali sme sa do doliny, kde vraj na nás mali čakať technické pamiatky, ale nepodarilo sa nám stretnúť. Dôležité - prešli sme sa.
Malé jemné slniečko v obrovskom buriništi.
Aj v Tureckej a i tu som si všimla, že by sme túto oblasť kľudne mohli premenovať na Lopúchovo... Všade nájdete neskutočne veľa megalopúchov.
Pohľad na náprotivnú časť hlbokej starohorskej doliny
Táto scénka mi pripomenula obrázky zo starých rozprávkových kníh, často ruského pôvodu.
Pri návrate ku kostolu sa zrazu pred očami vynorí zaujímavá skala. Vyzerá takmer ako zrúcanina bývalého mohutného hradu.
Nohy ešte vládali, avšak žalúdky hrali na ľudovú nôtu. Netušiac, že v zariadení, ktoré sme si vyhliadli pri ceste tam, budú veľmi príjemne prekvapené:
http://www.usvkristofa.sk/fotogaleria.html
Veľmi príjemný interiér, koliba ako má byť, obsluha milá, srdečná a jedlo prekvapivo chutné. I napriek praskaniu vo švíkoch, pretože väčšina návštevníkov Tureckej sa zastavila práve v tomto zariadení. Môžem len doporučiť!
Dávno bolo mojím snom navštíviť v Tureckej Majstrovstvá sveta vo varení halušiek.
http://www.haluskyturecka.sk/
Napriek tomu, že zrána sa počasie nejavilo priaznivo naklonené vareniu tohto národného jedla vo voľnom priestranstve, sme nakoniec strávili celkom príjemný koncomájový deň v prírode. Návštevníkov bolo neúrekom, parkovať sme museli na Starých Horách, ale prechádzka dobre padla. Po vyšliapaní cca. 3 km, sme si mohli užívať atmosféru tváriacu sa ako rýdzo slovenská......
Tieto "púpavienky" patrili do košiara Slobodného fóra. Vidno, že má skutočne silnú podporu.
Chlapi z "normálneho" súťažného družstva už boli hotoví a mohli skonzumovať plody svojej práce.
Na pani Martináskovú máme v poslednej dobe mimoriadne šťastie a tu tiež "radila" svojmu družstvu, čo ako. Úplne nenápadne, nepozorovane. Keby nie všadeprítomných oficiálnych fotografov, ani by sme si ju nevšimli. Nešlo ani tak o ňu, ako o ďalšieho dôchodcu, snažiaceho sa dostať na platené driemanie v európskych parlamentných foteloch.
Ďalšie družstvo hlásilo - Hotovka - a už len čakať na porotu. Najradšej by som sa do tých halušiek bola pustila ja.
Detail poľnej kuchyne
A tu už sa červenajú haluškári bývalého najvyššieho odborára, dnes primátora Banskej Bystrice. Tí teda o sebe dali vedieť!
V celom areáli sa to hemžilo známymi i neznámymi tvárami. Na jednej strane hokejista druhý krát narodený, ale s preseknutým hrdlom ,
či všade prítomní motorkári,
alebo vyznavači extrémnych vlasových odtieňov
a fotografi..... Nálada bola skvelá, poniektorá Slovač sa natriasala v rytme práve znejúcej hudby z pódia, či napchávala haluškami alebo inými slovenskými mastnými dobrotami (klobásky, krkovička, ražniči).
Súťažiaci 1. kola v jedení halušiek na rýchlosť začínajú do seba vyslovene džgať halušky. Mnohí si ich najprv rozriedili vodou. Neviem si predstaviť, ako ten magľajz mohol chutiť... Ale asi tak, ako chutil pohľad na nich. Pri niektorých "jedákoch" sa človeku dvíhal žalúdok. Zrejme preto ich organizátori umiestnili pod tribúnu, aby ich mohol vidieť čo najmenší počet divákov. Inakšie si tento "skvelý" nápad, keď súťaž môžu sledovať len bezprostredne okolostojaci, neviem vysvetliť.
A tu je víťaz 1. kola.
Netuším, aký význam má toto negustiózne požieranie halušiek. Snáď sa aj tu potrebujeme rovnať rôznym svetovým súťažiam v požieraní kadečoho.
Majitelia stánkov postávali a voľný čas venovali družným debatám....
Korýtka až z Banskej Štiavnice
a ich výrobcovia nelenili ani na tvári miesta a dokončovali svoje prekrásne misky na halušky.
Ostávala po nich nie len krásna vôňa....
A už je tu ďalšia politická skupina, zgrupovaná okolo Petra Šťastného. Halušky sú hotové,
ešte dopražiť slaninku a nádejní voliči sa môžu pustiť do jedenia. Neviem ako chutili, poberali sme sa preč....
Našťastie sme sa nestretli s krajanom .
Je o mne známe, že nepozerám správy, ale drahý ma volal, uzrejúc moju spolužiačku a vlastne spoločnú známu v správach tv markíza!
http://video.markiza.sk/archiv-tv-markiza/televizne-noviny/28344
Predstavili ju ako jedinú ženu bačovku na SK. Vraj na Eurosalaši - http://www.eurosalas.sk/index.php/salas.html
Nuž pravda je úplne inde. Pani bačovka hlavne spravuje penzióny . Vyobliekala sa síce do kroja a hrala na bačovku - ovce radšej nedojila, bola by iná sranda! -, tvrdiac, že pred pár rokmi videla ovce len na obrázku alebo v televízii.
Žena, ktorá vyrástla v dedine, do ktorej chotára salaš patrí!
V dedine, ktorá podľa TV Markíze leží na Horehroní. Nuž, obyvatelia mikroregiónu Muránska Planina sa museli veľmi podiviť.
Stále sa čudujem a stále viac a viac, ako sa ľudia dokážu pozerať na tie prezentované lži. Tieto ešte dokážeme identifikovať, ale čo tie veľké... ?!
Neviem, či ste si všimli akciu kníhkupectva Martinus :
http://blog.martinus.sk/2009/05/slovaci-napisu-spolocny-roman/
Mám dojem, že nás čaká hrubý román typu postavte sa do radu, kto ešte nenapísal román v ružovo-červenom prevedení, akých sme za posledné obdobie našli vo výpredajoch neúrekom. Snáď je myšlienka dobrá, ale už 1. kapitola dáva tušiť smer vývoja, tak obľúbeného v slovenskej literatúre týchto dní.
Som z toho zmätená.
O to viac, že s tým prišiel Martinus.
Toto má byť záchrana modernej slovenskej literatúry?
Naše nohy sa zosúvajú z Modranského vŕšku do centra k Richtárovi http://www.urichtara.com/, kde robí ochutnávku vinárstvo Janoušek www.janousek.sk
Ideme tam len z dôvodu prostého - pozrieť si interiéry zariadenia, ktoré zvonku pôsobí viac odpudivo ako lákavo, ale vo svojich útrobách prekvapí veľmi príjemným interiérom....
... s nainštalovanými starými demižónami
a lismi
príjemné miesto na opekanie. Pána Janouška a jeho lahodné moky navštívime v Pezinku, priamo pri žriedle, kde sme už očakávaní.
Ešte zastávka u Ludvika, kde je znovu hlava na hlave, ale k svojim obľúbeným sortám sa nakoniec dostávame.
U Janouška dostávame priamo zo suda vzorky, ktoré na koštovke oficiálne neboli, pokeciame a konečne sa odchádzame ubytovať a najesť.
Po sýtom obede boli ako stvorené na dobré zažívanie bublinky v sektoch vinárstva Hacaj.
http://www.hacaj.sk/stranky/slovensky/frame.htm
Akoby sme to boli tušili, ale dorazili sme v pravú chvíľu, keď sám majiteľ vinárstva, pán Hacaj, odsekoval šabličkou hrdlo fľaše. Netušila som, aký rachot nastane....
Uff, podarilo sa a môžeme chutnať a odpovedať na otázky, či máme doma ešte veľa snehu. Od lyžovačky sme ho museli odhovoriť. Predsa len tie špinavo-biele fliačiky majú svoju krajšiu históriu za sebou.
Víno od fy. Skovajsa mi zachutilo už pred dvoma rokmi na vínnych trhoch, o ktorých som písala tu: http://germa-writes.blogspot.com/2007/04/vek-krma-modr-z-neba.html
Mladý, sympatický majiteľ, ktorý víno robiť vie. Skutočne.
Bol podvečer a aktéri MVC posmelení ochutnávkou spievali a spievali.....
Jednou z takmer posledných zastávok bola Farská pivnica, kde nás čakal pán Pavelka, netušiac, že naša návšteva bude mať pre neho zlú dohru...
Firma chce začať s výrobou šumivých vín a tu sú trojmesačné moky, ktoré vraj ešte potrebujú vychytať muchy. Znova odbíjanie hrdla .
Takto vyzerá výsledok , keď je fľaša nekvalitná. V rukách pána Pavelku ju roztrhlo na malé kúsky a napriek silnému krvácaniu jeho ruky sa nedal odhovoriť od prezentácie moku, na ktorý bude právom hrdý.
Druhý pokus úspešný a my teraz vieme, že po vyhraní sa s novinkou vo firme, budeme objednávať. Už teraz chutí skvele. Ruka krváca naďalej. Dohra: 5 stehov. Verím, že sa bez problémov zahoja...
Všimnite si pohárik v ruke dámy a jeho zelené "nohavičky". Bol súčasťou vstupenky a tak ste bezpečne odhalili ochutnáčov vín. Boli sme ako ovečky, lenže na hrdlách sa nám namiesto zvoncov opálali poháriky v zelených nohavičkách :)
http://www.vinkova.sk/ má svoju ochutnávku v centre Pezinka, vo veľmi príjemných priestoroch mestskej vinotéky. Niekde mi však zmizla posledná pridaná fotka. Interiér môžete poobdivovať tu:
http://www.vinoteka-vinaren.sk/vypis.php?sub=pezinok_vinoteka.htm
Celá akcia bola mimoriadne vydarená, už aj vďaka krásnemu počasiu. Jarné otváranie pivníc nie je také známe a tak hojne navštevované ako to jesenné, myslím si ale, že je o to príjemnejšie. Vlani sa predalo 1000 vstupeniek, tento rok to už bolo 3000. Zhruba 80% návštevníkov tvorili mladí ľudia, čo bolo nečakaným, ale o to príjemnejším zistením. Asi 80% z nich boli mladé ženy. Zaujímavé.
Nemilo ma prekvapila Modra. Už som tam bola niekedy v roku 1994, ale vyšumelo mi z hlavy, akým ošarpaným dojmom centrum tohoto mesta pôsobí. Je mesto a podnikateľská sféra v ňom skutočne také chudobné, aby nemalo na rekonštrukciu?
Príjemným prekvapením bolo vinárstvo Blaho, ktorého vína sme doteraz nepoznali. Skutočne veľmi kvalitné novošľachtence. Ďalším krásnym zážitkom bol Tramín červený, ľadové biele víno, ktoré vo Vinkove dali do barikového suda. Biele vína sa okrem Chardonay do barikov nedávajú a ľadové už tobôž nie, ale tento ľadový tramínčok získal veľmi zaujímavú chuť. Až takú, že poputoval s nami domov.
Neboli by to ženy, aby niečo nevymysleli. Nič svetoborné to tentoraz nebolo, len - urobíme si z jarného otvárania pivníc na Urbana tradíciu. Takže o rok dovidenia.
Neviem, koľkí z vás postrehli, že na Urbana sa otvárajú pivnice malokarpatskej vínnej cesty.
http://www.mvc.sk/
Keďže sobášený je aktívnym členom nášho miestneho vinárskeho spolku a ešte aktívnejším odberateľom tých najlepších slovenských vín, ich znalcom a degustátorom, nemohli sme toto podujatie obísť. Nie neboli sme sami. V šestici je veselšie - hlavne nám ženám, pretože chlapi "mudrovali" nad pohárikmi skvelých mokov a my nad kadečím :) A tak sa cesta za dobrými suchými slovenskými mokmi začína. Nie nasucho. Hrdlá sme si ovlažili v dostatočnej miere.
Prvou zastávkou bola vlastne konečná , 101. - vinárstvo http://www.mrvastanko.sk/
Miestnosť úplne natrieskaná, takže môj súkromný prvý dojem - fóbia z davu. Vzorky síce chutili, ale dlho sme nepobudli. Neviem, či všetci razili teóriu: začneme v Trnave a skončíme v Pezinku, ale mne to tak pripadalo.
Jemný detail interiéru, pretože hlavu na hlave sa mi fotiť nechcelo.
Z Trnavy sa presúvame do Zelenča, do veľmi príjemného prostredia a k veľmi príjemnému majiteľovi skvelých vín. http://www.blaho.sk/
Znovu trochu interiéru a poznámka: jeho novošľachtence sú veľmi príjemným prekvapením. Vzorky vo väčšom počte putovali aj domov .
Ďalší presun do neskutočne veľkej obce - Šenkvice. Naši pridužení vinári už boli očakávaní pánom Šebom. http://www.karpatskaperla.sk/sk/firma/profil/ Keďže karpatská perla je v našej domácej pivnici hojne zastúpená, bola som zvedavá nie len na barikové sudy,
ale aj na nerezy s bielym vínom a na to ospevované prepojenie kovu, betónu a dreva. Nad sudami môžete vidieť obrovské drevené trámy. Táto pivnica pôsobí veľmi zaujímavo. Oveľa lepšie však pôsobia jej dobre vychladené tajomstvá....
Pán Šebo nás ženy - ktoré do vinárskeho klubu svojich chlapov nemajú prístup - mimoriadne očaril. Človek, z ktorého vychádza mimoriadne veľa optimizmu, srdečnosti a slniečka. Ale vinári sú vraj väčšinou takí.
Samozrejme, že sme nemohli obísť ani rozhľadňu, z ktorej je nádherný výhľad na Šenkvice, ale aj Modru a Malé Karpaty vôbec.
Malé Karpaty sú pre mňa veľké svojou krásou....
Opúšťame Šenkvice a tešíme sa na pivničku pána Profesora Malíka. www.fedormalik.sk
V garáži "polievajú" synovia, pretože pán Profesor nám zachorel.
Jeho Sahral-y http://www.fedormalik.sk/V%C3%ADna/2008/ponuka%20v%C3%ADn%20-%20sahral%20blanc.htm
sú skutočne také krásne vyhrané, že je veľmi ťažké im odolať.
Pán Profesor doma nevydržal - kto by aj v taký krásny deň - a doniesol chlebíky s bryndzovou nátierkou, aby sme jeho moky mohli vychutnať vo zvýšenej miere. Napriek tomu, že sme decentne pochlipkávali, oceňovali sme prichystané pagáčiky, chlebíky, nátierky a rôzne tyčinky v každom vinárstve, pretože inakšie by sme sa boli zložili už po pár degustáciách.
Ďalšie diely nasledujú.
Nechodím na pokecové portály, ale na gmaili som si všimla jednu zvláštnosť. Je tam možnosť svietiť na zeleno - som k dispozícii, na červeno - nemám čas, alebo byť jednoducho vypnutý.
Mnohí sú celé dni červení.
Rozmýšľam, či nám takto dávajú najavo svoju dôležitosť a zaneprázdnenosť.
Ak som naozaj zaneprázdnený, nebudem predsa celý deň visieť na gmaili!
